Pamätáte si rozprávky Dobšinského či Němcovej, ktoré vychádzali z ľudových rozprávok? Príbehy vášho detstva obsahujúce čarovné prvky a bytosti, boj dobra so zlom, ako aj lásku? V súčasnej modernej dobe zaplavujú trh autorské rozprávky, ktoré sa prispôsobujú súčasnej situácii a dobe nielen tematicky, ale aj po jazykovej stránke. Keď sa prejdete kníhkupectvom, nájdete v ňom príbehy o netopieroch či pavúkoch, o zajkovi, ktorý sa stratil v Paríži, čo je v poriadku, pretože spoločnosť sa mení a je dôležité aj v príbehoch pre deti reflektovať napríklad otázku zmiešanej rodiny, inej rasy a pod. Avšak niektorí rodičia by svojim deťom radi dopriali rozprávku podobnú tým z ich detstva a práve pre nich je tu najnovší autorský počin Romana Brata. Rozprávka o veštcovi a starej krivde – už samotný názov v recipientovi evokuje, že pôjde o čarovnú rozprávku plnú dobrých, ale aj zlých síl a mnohých posolstiev. Hneď v úvode čítania na mňa zapôsobil jazyk a štylistika textu; tá totiž navodzuje dojem rozprávky vychádzajúcej z ľudovej tradície. Pri čítaní som mala pocit, že som sa vrátila v čase do svojho detstva (či detstva svojich rodičov alebo starých rodičov). Autor do príbehu zakomponoval všetky prvky, ktoré by v dobrej rozprávke nemali chýbať. V prvom rade je tu postava Janka, mládenca, ktorý v živote nemal veľa šťastia a ktorý bude obdarený čarovnou mocou. Nechýba v nej však ani záporná postava, ktorú predstavuje gazda. Odlišovanie dobra a zla je v tomto prípade zreteľné, dieťa sa nezmieta v nevedomosti, pretože hranica medzi týmito plánmi je ostrá tak, ako by tomu malo byť. Výchovnú funkciu poňal Brat jednak zaujímavo, jednak v tej správnej miere. Pomocou príbehu detského čitateľa upozorňuje na dôležitosť pravdy, ale aj na to, aké ťažké je ju vysloviť a že ešte ťažšie je ju nastoliť. Zdôrazňuje potrebu spravodlivosti vo svete, no neobchádza ani potrebu viery – odkaz na Boha a kresťanskú vieru, ktorá je zakomponovaná aj v ilustrácii. Nemusíte sa však obávať, že by tento prvok prevažoval alebo pôsobil nútene. Roman Brat zaujímavo pracoval aj s kreovaním postáv. Hlavnému hrdinovi Jankovi pripísal už na začiatku príbehu výraznú črtu – mierne šušlanie spôsobené popálením jazyka – tiahnucu sa celou knižkou. Túto výraznú a dôležitú postavu si tak dieťa udrží v pamäti a po vrátení sa k príbehu napríklad v nasledujúci večer ju okamžite identifikuje. Rozprávka má do istej miery atmosféru čarovného sveta – súčasťou sú dobré i zlé sily, nechýba v nej personifikácia. Vykresľovanie ohňa tu možno chápať v intenciách výroku „oheň je dobrý slucha, ale zlý pán“. Neabsentujú ani ľudské predsudky či lož, vyvážené sú však odkazom na lásku, konanie dobrých skutkov a už spomínanej potreby nezištnej pomoci a nastolenia spravodlivosti. Výchovná funkcia je teda zastúpená v tej správnej miere, pričom dieťa si z rozprávky môže odniesť viacero do života dôležitých posolstiev. Autor do rozprávky o veštcovi zakomponoval aj lásku a jej rôzne podoby, najmä však využil prvok neľudskej postavy, ktorá sa túži stať človekom, aby mohla zažiť lásku, ale k tomu je potrebné prekonať neľahkú prekážku. Aj ja by som chcela, aby ma mohol niekto pohladkať, aby ma mal niekto rád. Videla som u ľudí veľa nehy… Túžim sa stať človekom, túžim po láske, aká panuje na zemi. Z hľadiska kompozície je rozprávka rozdelená na 15 kratších kapitol rozprestierajúcich sa na vyše osemdesiatich stranách. Detský čitateľ má preto priestor na oddych či už po jednej, alebo dvoch kapitolách, čo veľmi oceňujem. Za zmienku určite stoja aj krásne ilustrácie Bystríka Vanča. Rozprávku o veštcovi a starej krivde odporúčam všetkým rodičom a ich ratolestiam (na obale sa píše, že je vhodná pre čitateľov od 9 rokov, ja by som však túto hranicu pokojne znížila aj na 7 – 8 ročných), pretože patrí k tým lepším na trhu a navyše vychádza z tradície slovenskej ľudovej rozprávky.